Pokusný králik

Autor: spion
Žáner: poviedka
Čas: rok 2257 a neznámy čas v budúcnosti
Umiestnenie: Z'Ha'Dum

"Vesmír- žiariaci, temný, plný nástrah, láskavý, prekvapivý... a mohol by som pokračovať. A vo vesmíre sme my. Je jedno, či sme ľudia, minbarijci, narni, centauri či pakmaranci. Sme tu a našou úlohou je strážiť a starať sa o to, čo nám bolo dané do vienka. Preto sme aj tu dnes, priatelia," odkašľal som si a pozrel sa na seba do zrkadla, už hádam po tretíkrát. Stále to nebolo ono. Ale čas ma tlačil a ja som sa čo najrýchlejšie musel dostaviť do Zasadacej sály na ustanovujúci schôdzu Vesmírnej únie. Bol to prvý pokus o zjednotenie od rozpadu Medzihviezdnej aliancie pred 100 rokmi. Vtedy sa prehnala vesmírom horda votrelcov spoza Okraja a dokázala rozvrátiť ťažko vybudovanú Alianciu. Dnes však máme šancu zmeniť budúcnosť.
Ešte raz som sa na seba pozrel, napravil som si golier, zobral zo stola fascikel vyšiel z kajuty.
Ako som prechádzal po chodbách a schodištiach budovy Pozemského veľvyslanectva na Minbari, na stenách som sledoval obrázky a fotky, ktoré sa zachovali po Veľkej vojne proti votrelcom. Na fotkách boli osoby, ktorých mená sa už dávno zabudli, a aj lode, ktoré sme už dávno prekonali. Jedna loď, alebo skôr stanica ma však fascinovala už od detstva. Bol to Babylon 5, teda aspoň pod takým názvom bol všeobecne uznávaný. Miesto pre stretnutia a záruka mieru. To som vždy chcel dosiahnuť.
Vyšiel som na nádvorie a prešiel cez Alej, ktorá ma viedla do takzvaného Ústredia. Bola to budova, ktorá kedysi slúžila ako pamätník významných osobností. Dnes tam však sídlilo všetko vzdelanie, ktoré sa po siahodlhých vojnách zachovalo.
Preletel nado mnou nejaký vták a jeho tieň dopadol predo mňa a postupne sa vzďaľoval. Priznám sa, že som sa zľakol. Votrelci, ktorých sme porazili za cenu mnohých životov pripomínali tiene a stále pripomínali nebezpečenstvo.
Vošiel som dovnútra, kde na mňa čakal Ge'rak, zástupca z Narny.
"Chvalabohu, že už idete, neverili by ste, čom sa v zasadačke robí!" vyhŕkol hneď na mňa s poburujúcim výrazom a rukou ukazoval na najbližšie dvere, za ktorými bolo počuť krik a tupé údery. "Správajú sa ako zvery."
Po tejto informácii ma prekvapilo, prečo Ge'rak zostal vonku, keďže ako ho poznám, vždy vyhľadáva možnosť ku konfliktu. Nadýchol som sa a vošiel dovnútra.
Pri prvom pohľade som nevedel, či sa mám smiať alebo plakať. Situácia bola na neuverenie. Centaurský veľvyslanec Kojder Novelir sa uhýbal dobre miereným ranám senátorky Duberanovej za Narnu, vedľa nich sa krčil a napoly pobavene napoly nahnevane sa tváril zástupca domovskej planéty Dennel a v pléne lietalo všetko čo nebolo primontované. Senátor za Pakmaru húževnato mlel a zrejme aj nadával vo svojom jazyku zástupcovi Drazi, ktorý takisto bez rozmyslu nadával a klial, pre zmenu však v angličtine.
Prešiel som k rečníckemu pultu, cestou som sa uhol letiacej váze s trúbiacimi telefinkami z Aurory 9 a rázne som do mikrofónu požiadal o utíšenie.
"TICHO!"
Ako inak, reakcia neprichádzala a už som myslel, že budem musieť zavolať bezpečnosť, aby im prečistila mozgy, keď ma však zástupca Brakiri spozoroval a nenápadne dal ostatným znať, že už som v miestnosti. Pripadalo mi to maximálne komické, ako sa dospelí "ľudia" usádzali ako neposlušné deti po škole a zazerali po sebe, akoby sa nevedeli dočkať, kým vypadnem a oni budú môcť pokračovať. Zároveň som mal skoro slzy na krajíčku. Ak má šanca na mier skončiť pre nevyzrelosť a závisť, tak je potom všetko toto zbytočné. Načo sme potom vyhnali Votrelcov, ak sa zničíme navzájom?
"Vážení zástupcovia Senátu, veľvyslanci," začal som úctivo, no hneď som prešiel do rázneho tónu. "Banda deciek, ktorá nedovolí, aby sa iné dieťa hralo na jeho piesočku." Počul som zamrmlanie kdesi pri Ventaki, ale nevšímal som si to. "Prečo sme sa tu stretli? Aby sme mohli garantovať mier! Ale keď sa tak na to pozeram, nebude to na nič dobré! Mier, nemier, povraždite sa sami a dajte mi vedieť, čo potom!"
Trocha som sa rozohnil, priznávam. Ale bol som úplne rozčarovaný. Hádam nie som sám, kto chce mier a slobodu a zároveň spoločenstvo.
"Stáročia trvajúce spory o kúsky vesmíru, planét...Načo to bolo dobré? Vie mi to niekto povedať?"
Všade ticho.
"Cieľom tohto zasadania je dohodnúť sa na podobe únie, do ktorej chceme všetci patriť. A tým že do nej budeme patriť, staneme sa naozaj bratmi a sestrami. Nesmie byť medzi nami žiaden konflikt!"
Pripadal som si ako kazateľ, ale zahanbujúce tváre prítomných mi dali za pravdu.
Kojder sa prihlásil o slovo.
"Centaurská ríša je a vždy bola pripravená spolupracovať na vševesmírnej úrovni. Sami ste sa mohli presvedčiť o našej lojálnosti vo vojne s Votrelcami."
"Vaša lojálnosť nás stála milióny životov!" vykríkol zástupca Gaimu. Hneď som vedel, na čo naráža. Centauri výmenou za prežitie vlastnej civilizácie ponúkli Votrelcom domovskú planétu Gaimov ako hlavné stredisko a doky. Votrelci tam zmasakrovali trištvrte populácie.
"Musíte chápať, že nám šlo o prežitie!" bránil sa Kojder. "Musel niekto prežiť, aby založil novú civilizáciu, začal odznova!"
"A vy si myslíte, že by vás Votrelci nechali nažive?" spýtal sa pokojným hlasom Dennel.
"Mali sme s nimi zmluvu..." habkal Kojder.
"Myslíte si, že nejaký zdrap papiera by vás bol ochránil? Votrelci nebrali ohľad na nikoho. Samotné spojenie s vami ma prekvapovalo dovtedy, kým sa neprišlo na to, že váš cisár bol jedným z nich," rozprával stále pokojne Dennel. "A ak by ste neboli povstali, ktovie, aký trest by pre vás určil Galaktický súd."
Musel som súhlasiť, aj keď len mlčky. Centauri sa nezachovali správne, ale ktovie, čo by sme robili my v ich situácii. Kojder si radšej sadol a postavil sa Dennel.
"Pred stovkami rokov existoval svet, v ktorom boli vojny a zápasy. Potom prišiel deň, keď to všetko skončilo," hovoril. "A teraz sa dejiny opakujú a my máme šancu znovu nastoliť rovnováhu. Preto Minbari pristúpi k Únii."
Ozval sa váhavý potlesk. Nebolo to žiadne prekvapenie, veď Minbari boli spolunavrhovatelia Únie. Stále váhavo sa však tváril Ge'rak. O niečom debatil so svojou zástupkyňou, ale akoby ešte stále nebol rozhodnutý, či je dobrá cesta spolčiť sa s Centaurami, ich odvekými nepriateľmi.
"Stále nám nie je jasné postavenie Únie v rámci vesmíru," povedal napokon. "Po porážke votrelcov predsa neexistuje žiadna iná rasa, ktorá by mala nepriateľské úmysly. Preto myslím, že tento spolok by bol len akýsi umelecký prvok bez širších právomocí."
Pri zástupcoch Ligy nezávislých svetov sa ozvalo súhlasné mrmlanie. Ge'rakovi ako keby stúplo sebavedomie a už silnejším hlasom pokračoval. "Trúfam si povedať, že niektoré problémy si vieme vyriešiť aj na domácej úrovni a nemusíme do toho zaťahovať ďalšie rasy, ktoré o to nestoja."
Kojder opovržlivo odfrkol a zasmial sa.
"Milý môj priateľu, keď nechcete vstúpiť, nikto vás nenúti."
Ge'kar očervenel v tvári ešte viac ako bolo prirodzené, ale keďže bol vyznávačom mierneho náboženstva, radšej si sadol a nepokračoval.
Preto som sa k slovu dostal zasa ja.
"Tento spolok bude šanca..." hovoril som, no akoby som z diaľky počul nejaké tlmené údery. Čestná stráž stojaca pri dverách sa náhle kdesi rozbehla a aj senátori spozorneli a pozerali von oknami.
Potom nastalo ticho. Ešte väčšie ticho ako predtým.
Všetci sa okolo seba obzerali s obavou v očiach.
A potom sa stalo niekoľko vecí odrazu a ja som ich ani nestihol registrovať.
Po ohlušujúcej rane som preletel cez pult a skotúľal sa pod stôl, všade okolo mňa dopadali kusy muriva zo stien budovy, všade sa ozýval krik. Pomedzi neprestajnú paľbu som počul nabíjanie zbraní a nové a nové útoky. Zrazu ma ktosi chytil za ruku. Bol to Dennel, krvácajúci z čela a ťahal ma preč k náprotivnej stene.
"Čo to..."
Ani som sa nestihol spýtať a na miesto, kde som sa skrýval dopadol kus steny a stôl úplne zničil. Ostatní senátori sa takisto ukryli alebo zutekali preč.
Napokon som sa prebral z počiatočného šoku a uvedomil si, že jediná šanca je rýchlo odtiaľto vypadnúť.
"Musíme ísť!" zreval som cez ohlušujúci rachot streľby a viedol Dennela preč zo zasadačky.
Po vstupe do haly som schmatol prvého dôstojníka, ktorého som zbadal. Nebol to dobrý výber, bol ešte zmätenejší než ja, vôbec nehovoril po anglicky a po mojich nadávkach skolaboval, tak som ho s pomocou Dennela zobral na ruky a odniesol do vedľajšej miestnosti, kde sa skrývala čestná stráž.
Potom sme vybehli von.
Obraz skazy bol dovŕšený.
Mesto bolo bombardované pozemskými loďami, ktorých obrysy sa črtali vysoko na orbite, a vyzeralo to, akoby na námestí práve pristál výsadkový modul a začal obsadzovať okolité budovy.
Dennel vedľa mňa pri pohľade na svoje zničené mesto zakvílil a padol na kolená.
"Zvery! Zvery!"
Kričal a ukazoval na mňa.
"Celá vaša Únia bola len výmysel!"
Chcel som mu to vyhovoriť, ale nebol som schopný ani slova. Dobre som vedel, že v rámci dohody boli vojnové lode všetkých národov odvelené na Okraj, aby neprekážali pri rokovaniach a aby nepôsobili ako symbol sily.
Nevedel som čo robiť. Ako reagovať. Dennel vyzeral ako na pokraji zrútenia. Moje sny o večnom mieri padli. Padli ako domček z karát.
Potom som o sebe nevedel.

***

Keď som sa prebral, bola už tma a uvedomil som si, že ma niekto musel omráčiť a preniesť... do prezidentskej pracovne? Keď som sa rozhliadol, spoznával som tú miestnosť a všimol som si aj postavu sediacu v kresle predo mnou.
"Dobré ráno, pán Noliban," ozval sa z jej úst hlas sladký ako med. "A zároveň aj dobrý večer."
"Čo ste to urobili?"
"Iba to, čo bolo nutné," odvetila prezidentka Smithová. Vstala a prešla k obrazovke za jej stolom. "Po vašom odchode na Minbar sme odhalili isté skryté skutočnosti."
"Aké?" zaujímal som sa. Čo mohlo viesť k zničeniu, k deštrukcii, k vojne.
"Naši vedci našli v Moskve zachované datakryštály z roku 2247. Viete čo to bolo za obdobie?"
"Predpokladá sa, že to bolo obdobie temna," odvetil som.
Pokrútila hlavou na znak nesúhlasu.
"V tých zápiskoch bola opísaná vojna, nazvaná Pozemsko- minbarijská," povedala tvrdo a ja som sa zviezol hlbšie do stoličky. "To znamená, že vtedy sme už boli vesmírnou veľmocou a podľa všetkého nás Minbarijci chceli zničiť do posledného."
Nemohol som uveriť. Takže už tak skoro v minulosti sme boli v kozme? Predpokladalo sa niekedy 24. storočie a v tom čase aj vznik Medzihviezdnej aliancie, ale potom sa všetko mení...
"Ale prečo ste dali príkaz bombardovať Minbar?" nechápal som.
"Sú to naši nepriatelia," povedala. Svoju úlohu ste zohrali výborne, komandér Noliban. Práve preto som vás menovala hlavným zástupcom Zeme. Práve preto som vám zverila do rúk úlohu dostať pod jednu strechu zástupcov všetkých svetov. Aby sme im dokázali, že si s nami nemajú začínať. Práve dnes sme začali totálnu vojnu." Usmiala sa. "A víťazstvo je na dosah ruky."
Nechápal som a vlastne som ani nechcel pochopiť. Bol som iba zneužitým nástrojom a pekné slová a frázy v mojom prejave boli iba medové motúzy ťahané popod nos.
Ani som si nevšimol, kedy prezidentka odišla. Vstal som a pozrel sa z okna.
Na Hlavnej triede ľudia oslavovali. Oslavovali vojnu, ktorá im mala priniesť blahobyt.
Nie, povedal som si. Určite nie.
To nemôžem.
Rozhodol som sa. Vytiahol som pištoľ.
A moje posledné myšlienky patrili viere na lepšie začiatky.

***

"Odpracte telo," povedal chladný hlas a traja ľudia hneď pribehli a odniesli Nolibana bohviekde. Morden zatiaľ stál pred obrazovkou a pozeral sa na simuláciu, v ktorej hral Noliban hlavnú postavu.
Nebol ten pravý. Ľudia nie sú tí praví na plnenie týchto vznešených cieľov. Nie sú dostatočne ovplyvniteľní. Musíme skúsiť niekoho iného.
"Priveďte ďalšieho," zavelil a do holografickej miestnosti zavreli inú osobu. Centaura. Ten by mohol vyhovovať.
Ak to dobre dopadne, môžeme začať okamžite, pomyslel si Morden a usmial sa.
Písal sa rok 2257.

↑ Hore